Téma možnosti tvorby zisku zdravotnými poisťovňami je médiami podsúvaná do roviny politického zápasu ako agenda opozície. Preto som nepociťoval potrebu na ňu reagovať. Po prečítaní glosy z pera Zuzany Kollárovej na túto tému z 13.7. 2011 pod názvom Odkaz voličom, uverejnenej v Hospodárskych novinách, musím reagovať na niektoré tvrdenia. Problémom nie je, že autorka tému politizuje ironizovaním názorov opozície, ale to, že s ohľadom na dôstojnosť a kvalitu života bežného občana je táto téma príliš vážna na to, aby bola predostieraná ľahkovážne a bez opomenutia súvislostí.
Tvorba zisku zdravotnými poisťovňami nie je amorálna, ale rovnako nie je ani morálna. Ak sa pohybujeme v rovine platných zákonov, nemôžeme hovoriť o morálke alebo etike. Zákony nie sú ani morálne, ani amorálne, sú to jednoducho nariadenia, ktoré je každý občan povinný rešpektovať. Z tohto uhla pohľadu je potom namieste otázka, prečo by nemohli vytvárať zisk aj také inštitúcie, akou je napríklad ministerstvo financií. Možno sa to zdá pritiahnuté za vlasy, ale aký by v tom bol rozdiel? Z pohľadu občana ako platiteľa dane je predsa daň z príjmu, z ktorého „žije“ ministerstvo, rovnakým odvodom ako sú aj pravidelné zdravotné odvody. Občan je zo zákona povinný tieto dane uhradiť, akurát zákonodarca, len z jemu zrejmých dôvodov rozhodol, že zdravotné odvody spravuje podnikateľský subjekt a ostatné dane spravuje verejný subjekt, teda ministerstvo financií. Podľa takejto logiky by stačilo zmeniť ministerstvo financií na podnikateľský subjekt a môže vytvárať zisk. A samozrejme bez obmedzenia s ním nakladať, podobne ako zdravotné poisťovne. Ak vám to pripadá zvrátené, treba sa zamyslieť prečo. Podľa mňa je rovnako zvrátené vytváranie zisku zdravotnými poisťovňami, na ktorý by sa skladali občania svojimi pravidelnými odvodmi...
Skutočnosť, že Ústavný súd rozhodol, že zákon o obmedzení zisku zdravotných poisťovní je v rozpore s ústavou bola opäť médiami podsúvaná do politickej roviny. Jasali na spôsob „hurá, Fico dostal po nose!“ Nenašiel som však ani jednu reakciu na skutočnosť, že ak Ústavný súd mohol takto rozhodnúť, asi by bolo potrebné uvažovať o zmene ústavy. A práve tu sa dostávame k morálnemu rozmeru celého problému. Kto si z morálneho hľadiska osobuje právo rozhodovať o tom, či chudobní majú, alebo nemajú mať rovnaký prístup k zdravotnej starostlivosti ako bohatí? Kto si z morálneho hľadiska osvojuje právo rozhodovať, či sa status človeka v spoločnosti bude určovať podľa výšky majetku v jeho vlastníctve? Vari ani nie je potrebné vysvetľovať, že bohatšia časť obyvateľstva, ktorá si môže dovoliť uhradiť aj nadštandardnú zdravotnú starostlivosť, aj tak nie je odkázaná výlučne na zdravotné poistenie. Z čoho zdravotná poisťovňa vytvorí zisk, ak nie z odvodov občanov? Je vôbec morálne najprv zákonom uložiť občanom povinnosť platiť zdravotné odvody, a následne dovoliť, aby sa s časťou týchto odvodov nakladalo bez obmedzenia, trebárs aj na nákup luxusných áut či budov? Ani to však nie je hlavný problém. Podstatný morálny problém spočíva v tom, že o výšku zisku zdravotnej poisťovne sa zníži celkový balík finančných prostriedkov, ktoré použije na úhradu zdravotných výkonov pre svojich platcov. To znamená že ľuďom, ktorí sú odkázaní výlučne na zdravotné poistenie, teda tým najchudobnejším, sa zmenšuje šanca na preplatenie ošetrenia. To sa v praxi prejaví na znížení úrovne poskytnutej zdravotnej starostlivosti, predlžuje sa čakacia doba na zákrok alebo dostupnosť zdravotníckeho zariadenia. Ak sa tieto skutočnosti dotknú hoci len jedného občana, tak je veľmi ťažké obhájiť morálnosť takéhoto prístupu. Kto si z morálneho hľadiska, a je jedno z ktorej koaličnej či opozičnej politickej strany sú navrhovatelia takto pomýlenej legislatívy, osvojuje právo rozhodnúť či občan príde o možnosť zdravotného ošetrenia pre tvorbu zisku zdravotnej poisťovne? Umožnenie tvorby zisku zdravotnými poisťovňami je preto vo svojej podstate amorálne - bez ohľadu na to, či to tvrdia poslanci, alebo povoľuje ústavný súd.
