Ďalšia stratená generácia?

Dnes uverejnili Hospodárske noviny krátku správu (čtk) pod názvom: "Prichádza nová generácia. Bez práce a s dlhmi". Píše sa v nej, že v Spojených štátoch nastupuje nová generácia, tzv. generácia Y. Ide o mladých ľudí narodených v 80. a 90. rokoch. Na rozdiel od všetkých predchádzajúcich generácií od konca druhej svetovej vojny príslušníci generácie Y majú omnoho menšiu šancu na získanie pracovného miesta, ako mala v rovnakom veku napríkald predchádzajúca generácia alebo ľudia narodení počas povojnového baby boomu. Väčšina týchto mladých ľudí pritom musí splácať pôžičku, ktorú si vzali na štúdium na vysokej škole a z finačných dôvodov sú nútení bývať u rodičov.

Ak sa toto deje v najvyspelejšej ekonomike sveta, čo potom čaká nás ?! Skôr alebo neskôr budeme postavení pred túto výzvu a budeme nútení hľadať riešenie tohto problému, aj keď sa nám do toho nechce, aj keď je to pre nás "ťažká téma". Zaráža ma, keď súčasná vláda chce riešiť zložitú ekonomickú situáciu na Slovensku zmrazovaním platov a znižovaním dôchodkov (rozumej znížením spotreby a z toho vyplývajúceho obmedzenia hospodárskeho rastu), znížením počtu pracovníkov vo verejnej správe (rozumej zvyšovaním počtu nezamestnaných, teda ďalším znižovaním spotreby a...). Na nekoncepčnosť politických stratégií zrejme môžeme naraziť často. Na jednej strane politici tvrdia, že pre zvýšenie konkurencieschopnosti a rast zamestnanosti je nevyhnutné vzdelávanie a na druhej strane každoročne končí mnoho absolventov stredných a vysokých škôl na úradoch práce, alebo sú nútení hľadať si prácu v zahraničí (rozumej podradnejšiu prácu, ktorá nezodpovedá úrovni ich vzdelania).

Anglický ekonóm, barón z Tiltonu, profesor Keynes vo svojom klasickom diele Všeobecná teória zamestnanosti úroku a peňazí tvrdí, že ak v ekonomike existuje nezamestnanosť, jedinou cestou, ako zvýšiť zamestnanosť a celkový dôchodok je zvýšenie výdavkov či už na spotrebu alebo investície. V knihe jednoznačne propaguje aktívne zásahy vlády do hospodárstva, ktorými sa má v čase vysokej nezamestnanosti stimulovať dopyt - napríklad prostredníctvom výdavkov na verejné práce (tým však zrejme nemyslel poskytovanie miliardových investičných stimulov pre podnikateľov). Pán profesor totiž opustil model samoregulačného mechanizmu trhu a správne si všimol, že trh môže dospieť do stavu rovnováhy aj pri nedobrovoľnej nezamestnanosti a pri nedostatočnom využití výrobných kapacít. Aj naša súčasnosť potvrdzuje správnosť jeho teórie, keď napriek rastu HDP úroveň nezamestnanosti na Slovensku výraznejšie neklesá (pomer voľných pracovných miest k evidovanému počtu nezamestnaných je dlhodobo na úrovni asi 1:10). Aj keď súčasná vláda dekladruje, že sa chce vydať cestou zvyšovania zamestnanosti, ak ostane verná neoliberálnym zásadám priameho nezasahovania do ekonomiky a svoje kroky obmedzí len na znižovanie administratívnych bariér podnikateľského prostredia, pravdepodobne veľmi ťažko bude hľadať efektívne riešenia.

Na Slovesnku totiž existuje pomerne početná generácia (možno generácia Z), ktorá nikdy nepracovala a nikdy nevidela pracovať ani svojich rodičov alebo starých rodičov. Ak niekdo žije v ilúzii, že ich problémy vyrieši bez konkrétneho priameho zásahu štátu neviditeľná ruka trhu, tak to potom asi nepotrebuje ďalší komentár. Chápem, že pre politikov je jednoduchšie skrývať sa za nálepky sociálneho alebo liberálneho štátu (rozumej ľavice alebo pravice), ale pokiaľ ich rozhodnutia sa budú riadiť politickou ideológiou a nie vedeckým pragmatizmom, s veľkou mierou pravdepodobnosti budú pri riešení problematiky nedobrovoľnej nezamestnanosti neúspešní. Preto zanechajme dilemu pravica alebo ľavica a poďme hľadať pragmatické riešenia našich každodenných problémov.

Čo je ilúzia a čo v skutočnosti realita?

Zdá sa, že aj to, čo považujeme za realitu je v skutočnosti ilúzia, pretože obe, ako ilúziu tak aj realitu, vnímame prostredníctvom tej istej mysle.

Môže verejná kritika nahradiť v politike inštitúciu Boha?

Koncom júna som sa na Čingove zúčastnil medzinárodnej konferencie usporiadanej Filozofickou fakultou Prešovskej univerzity na tému Etika a politika. Ako čerstvý absolvent kurzu Biznis etika na Teologickej fakulte v Košiciach, som chcel porovnať názory ľudí, ktorí sa u nás a v okolitých krajinách profesionálne zaoberajú etikou s tými, ktoré nás na kurze učil pán profesor Paul F. Roetting z Viedenskej univerzity. Čo sa týka názorov, tie sa zhodovali, ale doniesol som si zaujímavú dilemu, o ktorú by som sa rád podelil.

Medzi mnohými inými otázkami k danej téme, prišiel na pretras aj etický kódex politika. Ten síce nie je ťažko zostaviť, oveľa ťažšie však je riadiť sa ním a úplne najťažšie je zabezpečiť jeho nezávislú a objektívnu kontrolu. V minulosti bol najvyššou nezávislou a objektívnou inštitúciou zabezpečujúcou vnútornú mravnú kontrolu u každého jednotlivca, teda aj u politika, Boh. V dnešnej dobe, však pod vplyvom sekularizmu sa Boh postupne vytratil z verejného života a tým aj z politiky (sekularizmus je svetonázor - ideológia, zameraný na spoločnosť ako takú a verejný život ako taký a ignorujúci náboženstvo, prípadne aj požadujúci striktné oddelenie spoločnosti a verejného života - najmä štátu - od cirkvi). Takže takto potichu a nebadane zanikla aj najvyššia inštitúcia bdejúca nad mravnou zodpovednosťou protagonistov verejného života - politikov. To je podľa mňa aj jeden z hlavných dôvodov, prečo sa etické kódexy v politike veľmi často míňajú svojim účinkom. Nemôžeme predsa požadovať dodržiavanie etického kódexu od politika, ktorý často neuznáva ani mravný zákon v sebe (resp. ciele morálky a ciele politiky sú veľmi často v antagonistickom vzťahu). Na konferencii odznelo, že v súčasnej spoločnosti je jedným z prostriedkov na vymoženie mravnej zodpovednosti politika verejná kritika zo strany občanov. To, aké nástroje vytvorila naša spoločnosť na uplatnenie verejnej kritiky bežných občanov, nechajme na inokedy, teraz stačí len povedať, že tvorbu týchto nástrojov spoločnosti majú plne pod kontrolou práve politici. Skutočná otázka však znie, či môže teda verejná kritika občanov v politike, plne nahradiť inštitúciu Boha vo vzťahu k vnútornej mravnej kontrole politika?

Keďže ide o morálnu dilemu, podľa pravidiel etiky neexistuje správna alebo nesprávna odpoveď na túto otázku, môžeme si len vytvoriť svoj vlastný názor na ňu. Popravde ja som si vlastný názor zatiaľ nevytvoril, len inštinktívne cítim, že to s veľkou pravdepodobnosťou nebude možné. Verejnej kritike občanov evidentne chýbajú mnohé atribúty, ktoré má inštitúcia Boha. Mravné normy by mal podľa mňa človek rešpektovať ako prirodzenú súčasť svojho svetonázoru, svojho životného postoja, ako prirodzenú súčasť svojho spôsobu života. Ak ich rešpektuje len preto, že niekto ho môže "vykričať", tak istý efekt tým síce docielime, ale nie je to to "pravé orechové" (v skutočnosti potom nejde o slobodnú voľbu jednotlivca, ale o strach z následkov porušenia mravnej normy). Možno by bolo potrebné preskúmať, prečo sa vytrácajú cnostní ľudia z politiky? Podľa mňa sa v skutočnosti nevytratili, len sa stali necnostnými, ale neviem presne definovať prečo. Je to v type spoločenského zriadenia, ako tvrdia niektorí, alebo je treba príčiny hľadať niekde inde? Veľmi rád spoznám aj vaše názory na túto dilemu.