Je potreba vzdelávania len ilúziou?

Pri čítaní novodobých rozvojových stratégií som dospel k otázke: "Prečo v etape budovania znalostnej ekonomiky, ktorá kladie dôraz na vzdelávanie, končí nemalá časť absolventov stredných a vysokých škôl na úradoch práce?" Núkali sa mi dve možné alternatívy odpovedí: buď je chyba v kvalite vzdelávacieho systému, ktorý nepripravuje dostatočne absolventov pre požiadavky trhu práce, alebo je chyba vo výbere oborov vzdelávania, kde absolventi väčšinou uprednostňujú humanitné obory pred technickými. Po čase som našiel tretiu, možnú odpoveď, v knihe profesora Kellera: Tri sociálne svety.

Podľa Kellera horné vrstvy využívajú vzdelávanie pre rozvoj svojho sociálneho kapitálu. Sú materiálne zabezpečené natoľko, že nepotrebujú vzdelanie k tomu, aby si osvojili profesné znalosti. Štúdium je pre nich príležitosťou ako rozšíriť sieť svojich kontaktov. Preto využívajú možnosť študovať na najstarších a najprestížnejších univerzitách po celom svete, kde ku kvalite vzdelávania prispieva skôr kvalita získaných kontaktov než veľkosť knižníc alebo inteligencia profesorských zborov.

Ináč je to v prípade stredných vrstiev. Tým vzdelanie už historicky umožňuje budovať si ilúziu, že vlastnou usilovnosťou aj bez majetkového zabezpečenia možno preniknúť do radov ekonomickej a mocenskej elity. To umožňuje horným vrstvám budiť dojem, že ich elitné postavenie je založené v prvom rade na podanom výkone. Stredným vrstvám umožňuje vzdelanie cítiť sa privilegovane oproti nevzdelaným dolným vrstvám a ľahšie tak zabudajú, že aj oni sú v podstate, rovnako ako dolné vrstvy, len v pozícii pracujúcich. Stratégia znalostnej ekonomiky totiž netvrdí, že vzdelanie má nejakú hodnotu samo o sebe, iba ubezpečuje stredné vrstvy, že so vzdelaním sa budú predávať na trhu práce omnoho ľahšie.

Dolným vrstvám je vsugerované, že ide o ich individuálne zlyhanie, že si svoj osud zavinili sami zanedbaním svojho vzdelávania v dobe, ktorá vyžaduje celoživotné vzdelávanie.

V skutočnosti však dočasné či trvalé vylúčenie celých skupín obyvateľov z trhu práce je dôsledkom objektívnych procesov trhového hospodárstva. Obetiam týchto procesov je podľa mňa pripisované ich osobné zlyhanie preto, aby nezačali pátrať po iných, skutočných príčinách. A tak požiadavka celoživotného vzdelávania neznamená nič iné, ako povinnosť mladých ľudí pochádzajúcich zo stredných a dolných vrstiev zadĺžiť sa hneď na začiatku života kvôli niečomu, čo v dôsledku zastarávania vedomostí čoskoro stratí hodnotu a navyše im ani negarantuje umiestnenie na trhu práce (napr. môj blog Ďalšia stratená generácia).

Z toho pre mňa vyplýva diléma, či geniálni strojcovia vízii a stratégií znalostnej ekonomiky (napr. známa Lisabonská stratégia) uvedené skutočnosti prehliadajú z neznalosti alebo zámerne?

Má alebo nemá Slovensko pomôcť Grécku?

V poslednej dobe rezonuje v médiách diléma, či malo alebo nemalo Slovensko odmietnúť pomoc Aténam. Väčšina komentárov v našich médiách sa prikláňa k názoru, že postup vrcholových predstaviteľov Slovenska bol správny, čo však ešte vôbec nemusí znamenať, že tomu tak naozaj je. Samozrejme, každá zo zúčastnených strán má svoje skryté politické ciele, ale udivuje ma nediplomatický a arogantný postup našich novozvolených ústavných činiteľov (predsedu parlamentu a predsedníčky vlády) voči bruselskej administratíve. Udivuje ma to pre to, že dvaja členovia súčasnej vlády páni ministri Dzurinda a Mikloš boli predsa pri tom, keď Slovensko v snahe o prijatie do európskeho spoločenstva náhlivo uzatváralo jednu kapitolu prístupevej zmluvy za druhou, berúc pri tom na seba záväzky, ktoré možno ani nemuselo a o ktorých už vtedy bolo známe že ich nebude môcť všetky splniť v dohodnutom rozsahu alebo v stanovenom termíne. Až príde čas, bruselská administratíva Slovensku za nesplnenie prijatých záväzkov pravdepodone vystaví patričný účet. A ako potom náš súčasný "nekompromisný" postoj sťaží úspešnosť budúcich rokovaní o prípadných výnimkách si nie je dnes ťažko predstaviť. Ale späť k téme.

Pri čítaní komentárov k problematike neschválenia našej pôžičky Grécku postupne nadobúdam dojem, ako keby hovoril "slepý s hluchým". Kým Brusel kritizuje nedostatok solidarity, teda používa argument z oblasti etiky, Bratislava odpovedá argumentami z oblasti ekonomiky. Teda, že Slovensko prešlo svojou tortúrou reforiem, kým časť gréckej verejnosti reformy odmietala a žila nad pomery. V prejave o stave únie, povedal predseda Európskej komisie pán Barroso: "Európa musí ukázať, že predstavuje viac než 27 odlišných národných riešení. Buď budeme plávať spoločne, alebo sa potopíme každý zvlášť." Solidarita je základný pilier, na ktorom stojí európsky dom. Preto podľa môjho názoru Slovensko nemá morálne právo porušiť tento princíp solidarity. Naša argumentácia, že Slovensko odmieta sanovať francúzske a nemecké banky, ktoré dali pôžičku Grécku mi pripomína príbeh z Ezopovej bájky "Sviňa pod dubom". Keď varovali sviňu, že podrývaním koreňov duba spôsobý zánik celého stromu, odpovedala, že na dube jej nezáleží, ona che len žalude. Ešte markantnejšie sa nám bude javiť neobhájiteľnosť slovenskej argumentácie vo svetle podobenstva o márnotratnom synovi. Podľa slovenského scenára by mal otec odpovedať márnostratnému synovi napríklad takto: "Syn môj, dal som ti polovicu svojho majetku, ty si ho prehýril s neviestkami, žil si nad pomery a teraz, keď si chudobný, ma prichádzaš prosiť o pomoc. Ja mám tiež svoje starosti, mám aj druhého syna, (ktorý urobil sociálne reformy) a nepremárnil svoj majetok, pomôž si teda sám ako vieš, alebo ži ďalej v biede a zatratení (zbankrotuj)." O čom by potom bolo toto podobenstvo?

Solidarita nie je o tom, že si v minulosti urobil chyby a teraz musíš niesť za to následky, solidarita je o tom, že keď si na tom zle, môžeš odo mňa očakávať pomoc na prospech seba i na prospech nás oboch. Otázka z úvodu by te mohla znieť i takto: "Dokáže byť Slovensko, ako člen spoločenstva 27 partnerov spojených na základe solidárnosti, solidárne?"