Je zisk zdravotných poisťovní morálny alebo amorálny?

          Téma možnosti tvorby zisku zdravotnými poisťovňami je médiami podsúvaná do roviny politického zápasu ako agenda opozície. Preto som nepociťoval potrebu na ňu reagovať. Po prečítaní glosy z pera Zuzany Kollárovej na túto tému z 13.7. 2011 pod názvom Odkaz voličom, uverejnenej v Hospodárskych novinách, musím reagovať na niektoré tvrdenia. Problémom nie je, že autorka tému politizuje ironizovaním názorov opozície, ale to, že s ohľadom na dôstojnosť a kvalitu života bežného občana je táto téma príliš vážna na to, aby bola predostieraná ľahkovážne a bez opomenutia súvislostí.

           Tvorba zisku zdravotnými poisťovňami nie je amorálna, ale rovnako nie je ani morálna. Ak sa pohybujeme v rovine platných zákonov, nemôžeme hovoriť o morálke alebo etike. Zákony nie sú ani morálne, ani amorálne, sú to jednoducho nariadenia, ktoré je každý občan povinný rešpektovať. Z tohto uhla pohľadu je potom namieste otázka, prečo by nemohli vytvárať zisk aj také inštitúcie, akou je napríklad ministerstvo financií. Možno sa to zdá pritiahnuté za vlasy, ale aký by v tom bol rozdiel? Z pohľadu občana ako platiteľa dane je predsa daň z príjmu, z ktorého „žije“ ministerstvo, rovnakým odvodom ako sú aj pravidelné zdravotné odvody. Občan je zo zákona povinný tieto dane uhradiť, akurát zákonodarca, len z jemu zrejmých dôvodov rozhodol, že zdravotné odvody spravuje podnikateľský subjekt a ostatné dane spravuje verejný subjekt, teda ministerstvo financií. Podľa takejto logiky by stačilo zmeniť ministerstvo financií na podnikateľský subjekt a môže vytvárať zisk. A samozrejme bez obmedzenia s ním nakladať, podobne ako zdravotné poisťovne. Ak vám to pripadá zvrátené, treba sa zamyslieť prečo. Podľa mňa je rovnako zvrátené vytváranie zisku zdravotnými poisťovňami, na ktorý by sa skladali občania svojimi pravidelnými odvodmi...

           Skutočnosť, že Ústavný súd rozhodol, že zákon o obmedzení zisku zdravotných poisťovní je v rozpore s ústavou bola opäť médiami podsúvaná do politickej roviny. Jasali na spôsob „hurá, Fico dostal po nose!“ Nenašiel som však ani jednu reakciu na skutočnosť, že ak Ústavný súd mohol takto rozhodnúť, asi by bolo potrebné uvažovať o zmene ústavy. A práve tu sa dostávame k morálnemu rozmeru celého problému. Kto si z morálneho hľadiska osobuje právo rozhodovať o tom, či chudobní majú, alebo nemajú mať rovnaký prístup k zdravotnej starostlivosti ako bohatí? Kto si z morálneho hľadiska osvojuje právo rozhodovať, či sa status človeka v spoločnosti bude určovať podľa výšky majetku v jeho vlastníctve? Vari ani nie je potrebné vysvetľovať, že bohatšia časť obyvateľstva, ktorá si môže dovoliť uhradiť aj nadštandardnú zdravotnú starostlivosť, aj tak nie je odkázaná výlučne na zdravotné poistenie. Z čoho zdravotná poisťovňa vytvorí zisk, ak nie z odvodov občanov? Je vôbec morálne najprv zákonom uložiť občanom povinnosť platiť zdravotné odvody, a následne dovoliť, aby sa s časťou týchto odvodov nakladalo bez obmedzenia, trebárs aj na nákup luxusných áut či budov? Ani to však nie je hlavný problém. Podstatný morálny problém spočíva v tom, že o výšku zisku zdravotnej poisťovne sa zníži celkový balík finančných prostriedkov, ktoré použije na úhradu zdravotných výkonov pre svojich platcov. To znamená že ľuďom, ktorí sú odkázaní výlučne na zdravotné poistenie, teda tým najchudobnejším, sa zmenšuje šanca na preplatenie ošetrenia. To sa v praxi prejaví na znížení úrovne poskytnutej zdravotnej starostlivosti, predlžuje sa čakacia doba na zákrok alebo dostupnosť zdravotníckeho zariadenia. Ak sa tieto skutočnosti dotknú hoci len jedného občana, tak je veľmi ťažké obhájiť morálnosť takéhoto prístupu. Kto si z morálneho hľadiska, a je jedno z ktorej koaličnej či opozičnej politickej strany sú navrhovatelia takto pomýlenej legislatívy, osvojuje právo rozhodnúť či občan príde o možnosť zdravotného ošetrenia pre tvorbu zisku zdravotnej poisťovne? Umožnenie tvorby zisku zdravotnými poisťovňami je preto vo svojej podstate amorálne - bez ohľadu na to, či to tvrdia poslanci, alebo povoľuje ústavný súd.

Kto potrebuje sociálny štát?

V poslednej dobe médiami občas preblesne zmienka o sociálnom štáte. Pravicoví, najmä neoliberálni politici, sa ho snažia rôznymi spôsobmi oklieštiť, pretože ho považujú za príťaž, ktorá odčerpáva verejné prostriedky na podporu neúspešných a lenivých, ktorí zanedbali svoje vzdelávanie a nie sú dostatočne flexibilní, ako to vyžadujú potreby súčasného trhu práce. Tieto verejné prostriedky by bolo možné, podľa ich názoru, účelnejšie využiť na podporu podnikateľského prostredia, vedu a výskum, zvyšovanie konkurencieschopnosti a podobne. Ľavicoví politici patria zase už klasicky k zástancom sociálneho štátu.

Asi sa zhodneme v názore, že príslušníci elity nepotrebujú pomoc sociálneho štátu, pretože majú dostatok prostriedkov na to, aby si všetky potrebné služby zabezpečili dodávateľsky na vlastné náklady. Daňová povinnosť voči štátu je pre elitu skôr niečo ako výpalné, ktoré musia platiť preto, aby štát mohol sanovať stredné a dolné vrstvy spoločnosti v miere zodpovedajúcej objemu verejných prostriedkov, ktoré je ochotný vyčleneniť na túto oblasť. Ináč by sa tieto vrstvy mohli zjednotiť proti elite a následne radikalizovať, čo by mohlo do určitej miery ohroziť jej súčasné postavenie (napr. terorizmus, rast kriminality a pod). Evidentná snaha elity prispievať formou daní čoraz menej do verejných rozpočtov, resp. snaha rôznych záujmových skupín odčerpať spätne tieto verejné prostriedky na iné ako sociálne účely (u nás diaľničné mýto, nástenkové tendre a pod.), potom limituje reálne možnosti sociálneho štátu. Pre strednú vrstvu je sociálny štát akousi mierou istoty, že raz, ak sa niekto ocitne v krízovej životnej situácii, bude sa môcť obrátiť na inštitucionalizovaný systém podpory, ktorého financovanie stojí aj tak hlavne na pleciach strednej vrstvy. No a napokon pre dolnú vrstvu , ktorá nemá ako prispievať na sociálny štát, je tento často jedinou a poslednou inštanciou ako si zabezpečiť prostriedky na holé prežitie.

Akousi náhradou za sociálny štát má byť podľa niektorých neoliberálnych politikov snaha o zvyšovanie zamestnanosti. Napriek tomuto proklamovanému cieľu, v ekonomicky najvyspelejších krajinách sveta neustále narastá počet nezamestnaných, ktorí sú trvalo vylúčení z trhu práce a klesajú až k hranici extrémnej chudoby. Ako uvádza profesor Keller vo svojej knihe Tri sociálne svety. "počty ľudí vytláčaných z trhu práce sa zvyšujú, bez ohľadu na fázu, v ktorej sa ekonomický cyklus práve nachádza" (hospodársky rast alebo recesia). Tak sa postupne formuje skupina obyvateľov, ktorí síce upadli do svojej nazávideniahodnej situácie možno aj vlastnou vinou, ale nemajú možnosti, schopnosti ani vôľu sa z tejto situácie vymaniť. Práve pre túto stále početnejšiu skupinu ľudí je sociálny štát poslednou zúfalou nádejou, ako prežiť, pretože o dôstojnom živote vzhľadom na veľkosť sumy verejných rozpočtov vyčlenenej pre sociálne účely, je tu ťažko hovoriť. Asi pred dvoma rokmi v lete horeli autá v Paríži. V rámci študijnej cesty som v minulosti navštívil osobne okrajové štvrte Paríža a môžem potvrdiť slová profesora Kellera: "Pravidelné vzbury mladých ľudí sú živelnou a deštrukčnou odpoveďou generácie, ktorá sa nie vlastnou vinou dostala na samotný okraj trhu práce a pre ekonomiku vlastnej krajiny sa stala zbytočnou."

Je však možné aj iné riešenie ako podporovať sociálny štát? Ako uvádza profesor Keller v citovanej knihe, v USA, na rozdiel od Európy, sa vydali opačnou cestou. Namiesto vojny proti chudobe, nastúpila vojna proti sociálnemu štátu. Došlo k výraznému kráteniu federálnych výdavkov na rozvoj miest a spolu s regresívnymi daňovými reformami tiež ku kráteniu dávok sociálnej podpory a ku znižovaniu podpory v nezamestnanosti. Výsledok, Spojené štáty dnes vydávajú na kriminálnu represiu desaťkrát viac prostriedkov ako na sociálnu pomoc. Vo všetkých štátoch Únie existuje nepriama úmera medzi mierou kriminality a úrovňou sociálnej pomoci. Od osemdesiatych rokov minulého storočia rastú náklady na výstavbu vezení trikrát rýchlejšie ako výdavky na armádu. A je paradoxom, že v krajine, kde takmer všetci kritizujú údajne príliš nákladné sociálne programy, nikto nekritzuje omnoho vyššie výdavky na väznice. Spojené štáty sa tak stali za posledných tridsať rokov neoliberálnym experimentom s prechodom od sociálneho štátu k štátu trestajúcemu, kde väzenie slúži ako "právna popolnica", do ktorej je odhadzovaný ľudský odpad tržného systému. Namiesto vojny proti chudobe, nastúpila vojna proti chudobným, preto dochádza k tak prudkému nárastu väznených v dobe stagnácie alebo dokonca úbytku kriminality. Tí istí politici, ktorí požadujú minimálny štát, aby oslobodili blahodárne sily trhu a podrobili dolné vrstvy tvrdej a neúprosnej konkurencii, neváhajú budovať maximálny štát s nulovou toleranciou pre zaistenie každodennej bezpečnosti. Väznice zbavujú trh práce státisícov mladých málo kvalifikovaných ľudí, ktorí len veľmi ťažko hľadajú uplatnenie. Tým zhruba o dve perecentá znižujú nezamestnosť v krajine, a to predovšetkým u tej skupiny obyvateľov, ktorej hrozí dlhodobá nezamestnanosť. Zároveň dávajú prácu početnému personálu. Navyše z väznenia pracovne prebytočnej časti populácie sa stal skutočný priemysel vďaka privatizácii väzníc, ktoré v súčasnosti patria do pätice najziskovejších oborov spolu s internetom a modernými biotechnológiami.

Scenár bol podobný, aký poznáme aj u nás. Najprv oslabiť sociálny štát a potom ho sprivatizovať (u nás v oblasti dôchodkového zabezpečenia, vzdelávania, zdravotníctva, energetiky atd.). Myslím, že to nepotrebuje ďalší komentár. Cieľ tých, ktorí bojujú za oklieštenie sociálneho štátu je jasný. Je to najvyšší cieľ v hierarchii hodnôt dnešnej spoločnosti - maximalizácia svojho zisku. Moja diléma však spočíva v tom, či nekompromisná snaha o maximalizáciu zisku by mala byť aj prevzatým ( vsugerovaným od elity) cieľom u strednej a dolnej vrsty?

Je potreba vzdelávania len ilúziou?

Pri čítaní novodobých rozvojových stratégií som dospel k otázke: "Prečo v etape budovania znalostnej ekonomiky, ktorá kladie dôraz na vzdelávanie, končí nemalá časť absolventov stredných a vysokých škôl na úradoch práce?" Núkali sa mi dve možné alternatívy odpovedí: buď je chyba v kvalite vzdelávacieho systému, ktorý nepripravuje dostatočne absolventov pre požiadavky trhu práce, alebo je chyba vo výbere oborov vzdelávania, kde absolventi väčšinou uprednostňujú humanitné obory pred technickými. Po čase som našiel tretiu, možnú odpoveď, v knihe profesora Kellera: Tri sociálne svety.

Podľa Kellera horné vrstvy využívajú vzdelávanie pre rozvoj svojho sociálneho kapitálu. Sú materiálne zabezpečené natoľko, že nepotrebujú vzdelanie k tomu, aby si osvojili profesné znalosti. Štúdium je pre nich príležitosťou ako rozšíriť sieť svojich kontaktov. Preto využívajú možnosť študovať na najstarších a najprestížnejších univerzitách po celom svete, kde ku kvalite vzdelávania prispieva skôr kvalita získaných kontaktov než veľkosť knižníc alebo inteligencia profesorských zborov.

Ináč je to v prípade stredných vrstiev. Tým vzdelanie už historicky umožňuje budovať si ilúziu, že vlastnou usilovnosťou aj bez majetkového zabezpečenia možno preniknúť do radov ekonomickej a mocenskej elity. To umožňuje horným vrstvám budiť dojem, že ich elitné postavenie je založené v prvom rade na podanom výkone. Stredným vrstvám umožňuje vzdelanie cítiť sa privilegovane oproti nevzdelaným dolným vrstvám a ľahšie tak zabudajú, že aj oni sú v podstate, rovnako ako dolné vrstvy, len v pozícii pracujúcich. Stratégia znalostnej ekonomiky totiž netvrdí, že vzdelanie má nejakú hodnotu samo o sebe, iba ubezpečuje stredné vrstvy, že so vzdelaním sa budú predávať na trhu práce omnoho ľahšie.

Dolným vrstvám je vsugerované, že ide o ich individuálne zlyhanie, že si svoj osud zavinili sami zanedbaním svojho vzdelávania v dobe, ktorá vyžaduje celoživotné vzdelávanie.

V skutočnosti však dočasné či trvalé vylúčenie celých skupín obyvateľov z trhu práce je dôsledkom objektívnych procesov trhového hospodárstva. Obetiam týchto procesov je podľa mňa pripisované ich osobné zlyhanie preto, aby nezačali pátrať po iných, skutočných príčinách. A tak požiadavka celoživotného vzdelávania neznamená nič iné, ako povinnosť mladých ľudí pochádzajúcich zo stredných a dolných vrstiev zadĺžiť sa hneď na začiatku života kvôli niečomu, čo v dôsledku zastarávania vedomostí čoskoro stratí hodnotu a navyše im ani negarantuje umiestnenie na trhu práce (napr. môj blog Ďalšia stratená generácia).

Z toho pre mňa vyplýva diléma, či geniálni strojcovia vízii a stratégií znalostnej ekonomiky (napr. známa Lisabonská stratégia) uvedené skutočnosti prehliadajú z neznalosti alebo zámerne?

Má alebo nemá Slovensko pomôcť Grécku?

V poslednej dobe rezonuje v médiách diléma, či malo alebo nemalo Slovensko odmietnúť pomoc Aténam. Väčšina komentárov v našich médiách sa prikláňa k názoru, že postup vrcholových predstaviteľov Slovenska bol správny, čo však ešte vôbec nemusí znamenať, že tomu tak naozaj je. Samozrejme, každá zo zúčastnených strán má svoje skryté politické ciele, ale udivuje ma nediplomatický a arogantný postup našich novozvolených ústavných činiteľov (predsedu parlamentu a predsedníčky vlády) voči bruselskej administratíve. Udivuje ma to pre to, že dvaja členovia súčasnej vlády páni ministri Dzurinda a Mikloš boli predsa pri tom, keď Slovensko v snahe o prijatie do európskeho spoločenstva náhlivo uzatváralo jednu kapitolu prístupevej zmluvy za druhou, berúc pri tom na seba záväzky, ktoré možno ani nemuselo a o ktorých už vtedy bolo známe že ich nebude môcť všetky splniť v dohodnutom rozsahu alebo v stanovenom termíne. Až príde čas, bruselská administratíva Slovensku za nesplnenie prijatých záväzkov pravdepodone vystaví patričný účet. A ako potom náš súčasný "nekompromisný" postoj sťaží úspešnosť budúcich rokovaní o prípadných výnimkách si nie je dnes ťažko predstaviť. Ale späť k téme.

Pri čítaní komentárov k problematike neschválenia našej pôžičky Grécku postupne nadobúdam dojem, ako keby hovoril "slepý s hluchým". Kým Brusel kritizuje nedostatok solidarity, teda používa argument z oblasti etiky, Bratislava odpovedá argumentami z oblasti ekonomiky. Teda, že Slovensko prešlo svojou tortúrou reforiem, kým časť gréckej verejnosti reformy odmietala a žila nad pomery. V prejave o stave únie, povedal predseda Európskej komisie pán Barroso: "Európa musí ukázať, že predstavuje viac než 27 odlišných národných riešení. Buď budeme plávať spoločne, alebo sa potopíme každý zvlášť." Solidarita je základný pilier, na ktorom stojí európsky dom. Preto podľa môjho názoru Slovensko nemá morálne právo porušiť tento princíp solidarity. Naša argumentácia, že Slovensko odmieta sanovať francúzske a nemecké banky, ktoré dali pôžičku Grécku mi pripomína príbeh z Ezopovej bájky "Sviňa pod dubom". Keď varovali sviňu, že podrývaním koreňov duba spôsobý zánik celého stromu, odpovedala, že na dube jej nezáleží, ona che len žalude. Ešte markantnejšie sa nám bude javiť neobhájiteľnosť slovenskej argumentácie vo svetle podobenstva o márnotratnom synovi. Podľa slovenského scenára by mal otec odpovedať márnostratnému synovi napríklad takto: "Syn môj, dal som ti polovicu svojho majetku, ty si ho prehýril s neviestkami, žil si nad pomery a teraz, keď si chudobný, ma prichádzaš prosiť o pomoc. Ja mám tiež svoje starosti, mám aj druhého syna, (ktorý urobil sociálne reformy) a nepremárnil svoj majetok, pomôž si teda sám ako vieš, alebo ži ďalej v biede a zatratení (zbankrotuj)." O čom by potom bolo toto podobenstvo?

Solidarita nie je o tom, že si v minulosti urobil chyby a teraz musíš niesť za to následky, solidarita je o tom, že keď si na tom zle, môžeš odo mňa očakávať pomoc na prospech seba i na prospech nás oboch. Otázka z úvodu by te mohla znieť i takto: "Dokáže byť Slovensko, ako člen spoločenstva 27 partnerov spojených na základe solidárnosti, solidárne?"

Ďalšia stratená generácia?

Dnes uverejnili Hospodárske noviny krátku správu (čtk) pod názvom: "Prichádza nová generácia. Bez práce a s dlhmi". Píše sa v nej, že v Spojených štátoch nastupuje nová generácia, tzv. generácia Y. Ide o mladých ľudí narodených v 80. a 90. rokoch. Na rozdiel od všetkých predchádzajúcich generácií od konca druhej svetovej vojny príslušníci generácie Y majú omnoho menšiu šancu na získanie pracovného miesta, ako mala v rovnakom veku napríkald predchádzajúca generácia alebo ľudia narodení počas povojnového baby boomu. Väčšina týchto mladých ľudí pritom musí splácať pôžičku, ktorú si vzali na štúdium na vysokej škole a z finačných dôvodov sú nútení bývať u rodičov.

Ak sa toto deje v najvyspelejšej ekonomike sveta, čo potom čaká nás ?! Skôr alebo neskôr budeme postavení pred túto výzvu a budeme nútení hľadať riešenie tohto problému, aj keď sa nám do toho nechce, aj keď je to pre nás "ťažká téma". Zaráža ma, keď súčasná vláda chce riešiť zložitú ekonomickú situáciu na Slovensku zmrazovaním platov a znižovaním dôchodkov (rozumej znížením spotreby a z toho vyplývajúceho obmedzenia hospodárskeho rastu), znížením počtu pracovníkov vo verejnej správe (rozumej zvyšovaním počtu nezamestnaných, teda ďalším znižovaním spotreby a...). Na nekoncepčnosť politických stratégií zrejme môžeme naraziť často. Na jednej strane politici tvrdia, že pre zvýšenie konkurencieschopnosti a rast zamestnanosti je nevyhnutné vzdelávanie a na druhej strane každoročne končí mnoho absolventov stredných a vysokých škôl na úradoch práce, alebo sú nútení hľadať si prácu v zahraničí (rozumej podradnejšiu prácu, ktorá nezodpovedá úrovni ich vzdelania).

Anglický ekonóm, barón z Tiltonu, profesor Keynes vo svojom klasickom diele Všeobecná teória zamestnanosti úroku a peňazí tvrdí, že ak v ekonomike existuje nezamestnanosť, jedinou cestou, ako zvýšiť zamestnanosť a celkový dôchodok je zvýšenie výdavkov či už na spotrebu alebo investície. V knihe jednoznačne propaguje aktívne zásahy vlády do hospodárstva, ktorými sa má v čase vysokej nezamestnanosti stimulovať dopyt - napríklad prostredníctvom výdavkov na verejné práce (tým však zrejme nemyslel poskytovanie miliardových investičných stimulov pre podnikateľov). Pán profesor totiž opustil model samoregulačného mechanizmu trhu a správne si všimol, že trh môže dospieť do stavu rovnováhy aj pri nedobrovoľnej nezamestnanosti a pri nedostatočnom využití výrobných kapacít. Aj naša súčasnosť potvrdzuje správnosť jeho teórie, keď napriek rastu HDP úroveň nezamestnanosti na Slovensku výraznejšie neklesá (pomer voľných pracovných miest k evidovanému počtu nezamestnaných je dlhodobo na úrovni asi 1:10). Aj keď súčasná vláda dekladruje, že sa chce vydať cestou zvyšovania zamestnanosti, ak ostane verná neoliberálnym zásadám priameho nezasahovania do ekonomiky a svoje kroky obmedzí len na znižovanie administratívnych bariér podnikateľského prostredia, pravdepodobne veľmi ťažko bude hľadať efektívne riešenia.

Na Slovesnku totiž existuje pomerne početná generácia (možno generácia Z), ktorá nikdy nepracovala a nikdy nevidela pracovať ani svojich rodičov alebo starých rodičov. Ak niekdo žije v ilúzii, že ich problémy vyrieši bez konkrétneho priameho zásahu štátu neviditeľná ruka trhu, tak to potom asi nepotrebuje ďalší komentár. Chápem, že pre politikov je jednoduchšie skrývať sa za nálepky sociálneho alebo liberálneho štátu (rozumej ľavice alebo pravice), ale pokiaľ ich rozhodnutia sa budú riadiť politickou ideológiou a nie vedeckým pragmatizmom, s veľkou mierou pravdepodobnosti budú pri riešení problematiky nedobrovoľnej nezamestnanosti neúspešní. Preto zanechajme dilemu pravica alebo ľavica a poďme hľadať pragmatické riešenia našich každodenných problémov.

Čo je ilúzia a čo v skutočnosti realita?

Zdá sa, že aj to, čo považujeme za realitu je v skutočnosti ilúzia, pretože obe, ako ilúziu tak aj realitu, vnímame prostredníctvom tej istej mysle.

Môže verejná kritika nahradiť v politike inštitúciu Boha?

Koncom júna som sa na Čingove zúčastnil medzinárodnej konferencie usporiadanej Filozofickou fakultou Prešovskej univerzity na tému Etika a politika. Ako čerstvý absolvent kurzu Biznis etika na Teologickej fakulte v Košiciach, som chcel porovnať názory ľudí, ktorí sa u nás a v okolitých krajinách profesionálne zaoberajú etikou s tými, ktoré nás na kurze učil pán profesor Paul F. Roetting z Viedenskej univerzity. Čo sa týka názorov, tie sa zhodovali, ale doniesol som si zaujímavú dilemu, o ktorú by som sa rád podelil.

Medzi mnohými inými otázkami k danej téme, prišiel na pretras aj etický kódex politika. Ten síce nie je ťažko zostaviť, oveľa ťažšie však je riadiť sa ním a úplne najťažšie je zabezpečiť jeho nezávislú a objektívnu kontrolu. V minulosti bol najvyššou nezávislou a objektívnou inštitúciou zabezpečujúcou vnútornú mravnú kontrolu u každého jednotlivca, teda aj u politika, Boh. V dnešnej dobe, však pod vplyvom sekularizmu sa Boh postupne vytratil z verejného života a tým aj z politiky (sekularizmus je svetonázor - ideológia, zameraný na spoločnosť ako takú a verejný život ako taký a ignorujúci náboženstvo, prípadne aj požadujúci striktné oddelenie spoločnosti a verejného života - najmä štátu - od cirkvi). Takže takto potichu a nebadane zanikla aj najvyššia inštitúcia bdejúca nad mravnou zodpovednosťou protagonistov verejného života - politikov. To je podľa mňa aj jeden z hlavných dôvodov, prečo sa etické kódexy v politike veľmi často míňajú svojim účinkom. Nemôžeme predsa požadovať dodržiavanie etického kódexu od politika, ktorý často neuznáva ani mravný zákon v sebe (resp. ciele morálky a ciele politiky sú veľmi často v antagonistickom vzťahu). Na konferencii odznelo, že v súčasnej spoločnosti je jedným z prostriedkov na vymoženie mravnej zodpovednosti politika verejná kritika zo strany občanov. To, aké nástroje vytvorila naša spoločnosť na uplatnenie verejnej kritiky bežných občanov, nechajme na inokedy, teraz stačí len povedať, že tvorbu týchto nástrojov spoločnosti majú plne pod kontrolou práve politici. Skutočná otázka však znie, či môže teda verejná kritika občanov v politike, plne nahradiť inštitúciu Boha vo vzťahu k vnútornej mravnej kontrole politika?

Keďže ide o morálnu dilemu, podľa pravidiel etiky neexistuje správna alebo nesprávna odpoveď na túto otázku, môžeme si len vytvoriť svoj vlastný názor na ňu. Popravde ja som si vlastný názor zatiaľ nevytvoril, len inštinktívne cítim, že to s veľkou pravdepodobnosťou nebude možné. Verejnej kritike občanov evidentne chýbajú mnohé atribúty, ktoré má inštitúcia Boha. Mravné normy by mal podľa mňa človek rešpektovať ako prirodzenú súčasť svojho svetonázoru, svojho životného postoja, ako prirodzenú súčasť svojho spôsobu života. Ak ich rešpektuje len preto, že niekto ho môže "vykričať", tak istý efekt tým síce docielime, ale nie je to to "pravé orechové" (v skutočnosti potom nejde o slobodnú voľbu jednotlivca, ale o strach z následkov porušenia mravnej normy). Možno by bolo potrebné preskúmať, prečo sa vytrácajú cnostní ľudia z politiky? Podľa mňa sa v skutočnosti nevytratili, len sa stali necnostnými, ale neviem presne definovať prečo. Je to v type spoločenského zriadenia, ako tvrdia niektorí, alebo je treba príčiny hľadať niekde inde? Veľmi rád spoznám aj vaše názory na túto dilemu.