Koncom júna som sa na Čingove zúčastnil medzinárodnej konferencie usporiadanej Filozofickou fakultou Prešovskej univerzity na tému Etika a politika. Ako čerstvý absolvent kurzu Biznis etika na Teologickej fakulte v Košiciach, som chcel porovnať názory ľudí, ktorí sa u nás a v okolitých krajinách profesionálne zaoberajú etikou s tými, ktoré nás na kurze učil pán profesor Paul F. Roetting z Viedenskej univerzity. Čo sa týka názorov, tie sa zhodovali, ale doniesol som si zaujímavú dilemu, o ktorú by som sa rád podelil.
Medzi mnohými inými otázkami k danej téme, prišiel na pretras aj etický kódex politika. Ten síce nie je ťažko zostaviť, oveľa ťažšie však je riadiť sa ním a úplne najťažšie je zabezpečiť jeho nezávislú a objektívnu kontrolu. V minulosti bol najvyššou nezávislou a objektívnou inštitúciou zabezpečujúcou vnútornú mravnú kontrolu u každého jednotlivca, teda aj u politika, Boh. V dnešnej dobe, však pod vplyvom sekularizmu sa Boh postupne vytratil z verejného života a tým aj z politiky (sekularizmus je svetonázor - ideológia, zameraný na spoločnosť ako takú a verejný život ako taký a ignorujúci náboženstvo, prípadne aj požadujúci striktné oddelenie spoločnosti a verejného života - najmä štátu - od cirkvi). Takže takto potichu a nebadane zanikla aj najvyššia inštitúcia bdejúca nad mravnou zodpovednosťou protagonistov verejného života - politikov. To je podľa mňa aj jeden z hlavných dôvodov, prečo sa etické kódexy v politike veľmi často míňajú svojim účinkom. Nemôžeme predsa požadovať dodržiavanie etického kódexu od politika, ktorý často neuznáva ani mravný zákon v sebe (resp. ciele morálky a ciele politiky sú veľmi často v antagonistickom vzťahu). Na konferencii odznelo, že v súčasnej spoločnosti je jedným z prostriedkov na vymoženie mravnej zodpovednosti politika verejná kritika zo strany občanov. To, aké nástroje vytvorila naša spoločnosť na uplatnenie verejnej kritiky bežných občanov, nechajme na inokedy, teraz stačí len povedať, že tvorbu týchto nástrojov spoločnosti majú plne pod kontrolou práve politici. Skutočná otázka však znie, či môže teda verejná kritika občanov v politike, plne nahradiť inštitúciu Boha vo vzťahu k vnútornej mravnej kontrole politika?
Keďže ide o morálnu dilemu, podľa pravidiel etiky neexistuje správna alebo nesprávna odpoveď na túto otázku, môžeme si len vytvoriť svoj vlastný názor na ňu. Popravde ja som si vlastný názor zatiaľ nevytvoril, len inštinktívne cítim, že to s veľkou pravdepodobnosťou nebude možné. Verejnej kritike občanov evidentne chýbajú mnohé atribúty, ktoré má inštitúcia Boha. Mravné normy by mal podľa mňa človek rešpektovať ako prirodzenú súčasť svojho svetonázoru, svojho životného postoja, ako prirodzenú súčasť svojho spôsobu života. Ak ich rešpektuje len preto, že niekto ho môže "vykričať", tak istý efekt tým síce docielime, ale nie je to to "pravé orechové" (v skutočnosti potom nejde o slobodnú voľbu jednotlivca, ale o strach z následkov porušenia mravnej normy). Možno by bolo potrebné preskúmať, prečo sa vytrácajú cnostní ľudia z politiky? Podľa mňa sa v skutočnosti nevytratili, len sa stali necnostnými, ale neviem presne definovať prečo. Je to v type spoločenského zriadenia, ako tvrdia niektorí, alebo je treba príčiny hľadať niekde inde? Veľmi rád spoznám aj vaše názory na túto dilemu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára