Pri čítaní novodobých rozvojových stratégií som dospel k otázke: "Prečo v etape budovania znalostnej ekonomiky, ktorá kladie dôraz na vzdelávanie, končí nemalá časť absolventov stredných a vysokých škôl na úradoch práce?" Núkali sa mi dve možné alternatívy odpovedí: buď je chyba v kvalite vzdelávacieho systému, ktorý nepripravuje dostatočne absolventov pre požiadavky trhu práce, alebo je chyba vo výbere oborov vzdelávania, kde absolventi väčšinou uprednostňujú humanitné obory pred technickými. Po čase som našiel tretiu, možnú odpoveď, v knihe profesora Kellera: Tri sociálne svety.
Podľa Kellera horné vrstvy využívajú vzdelávanie pre rozvoj svojho sociálneho kapitálu. Sú materiálne zabezpečené natoľko, že nepotrebujú vzdelanie k tomu, aby si osvojili profesné znalosti. Štúdium je pre nich príležitosťou ako rozšíriť sieť svojich kontaktov. Preto využívajú možnosť študovať na najstarších a najprestížnejších univerzitách po celom svete, kde ku kvalite vzdelávania prispieva skôr kvalita získaných kontaktov než veľkosť knižníc alebo inteligencia profesorských zborov.
Ináč je to v prípade stredných vrstiev. Tým vzdelanie už historicky umožňuje budovať si ilúziu, že vlastnou usilovnosťou aj bez majetkového zabezpečenia možno preniknúť do radov ekonomickej a mocenskej elity. To umožňuje horným vrstvám budiť dojem, že ich elitné postavenie je založené v prvom rade na podanom výkone. Stredným vrstvám umožňuje vzdelanie cítiť sa privilegovane oproti nevzdelaným dolným vrstvám a ľahšie tak zabudajú, že aj oni sú v podstate, rovnako ako dolné vrstvy, len v pozícii pracujúcich. Stratégia znalostnej ekonomiky totiž netvrdí, že vzdelanie má nejakú hodnotu samo o sebe, iba ubezpečuje stredné vrstvy, že so vzdelaním sa budú predávať na trhu práce omnoho ľahšie.
Dolným vrstvám je vsugerované, že ide o ich individuálne zlyhanie, že si svoj osud zavinili sami zanedbaním svojho vzdelávania v dobe, ktorá vyžaduje celoživotné vzdelávanie.
V skutočnosti však dočasné či trvalé vylúčenie celých skupín obyvateľov z trhu práce je dôsledkom objektívnych procesov trhového hospodárstva. Obetiam týchto procesov je podľa mňa pripisované ich osobné zlyhanie preto, aby nezačali pátrať po iných, skutočných príčinách. A tak požiadavka celoživotného vzdelávania neznamená nič iné, ako povinnosť mladých ľudí pochádzajúcich zo stredných a dolných vrstiev zadĺžiť sa hneď na začiatku života kvôli niečomu, čo v dôsledku zastarávania vedomostí čoskoro stratí hodnotu a navyše im ani negarantuje umiestnenie na trhu práce (napr. môj blog Ďalšia stratená generácia).
Z toho pre mňa vyplýva diléma, či geniálni strojcovia vízii a stratégií znalostnej ekonomiky (napr. známa Lisabonská stratégia) uvedené skutočnosti prehliadajú z neznalosti alebo zámerne?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára