V poslednej dobe médiami občas preblesne zmienka o sociálnom štáte. Pravicoví, najmä neoliberálni politici, sa ho snažia rôznymi spôsobmi oklieštiť, pretože ho považujú za príťaž, ktorá odčerpáva verejné prostriedky na podporu neúspešných a lenivých, ktorí zanedbali svoje vzdelávanie a nie sú dostatočne flexibilní, ako to vyžadujú potreby súčasného trhu práce. Tieto verejné prostriedky by bolo možné, podľa ich názoru, účelnejšie využiť na podporu podnikateľského prostredia, vedu a výskum, zvyšovanie konkurencieschopnosti a podobne. Ľavicoví politici patria zase už klasicky k zástancom sociálneho štátu.
Asi sa zhodneme v názore, že príslušníci elity nepotrebujú pomoc sociálneho štátu, pretože majú dostatok prostriedkov na to, aby si všetky potrebné služby zabezpečili dodávateľsky na vlastné náklady. Daňová povinnosť voči štátu je pre elitu skôr niečo ako výpalné, ktoré musia platiť preto, aby štát mohol sanovať stredné a dolné vrstvy spoločnosti v miere zodpovedajúcej objemu verejných prostriedkov, ktoré je ochotný vyčleneniť na túto oblasť. Ináč by sa tieto vrstvy mohli zjednotiť proti elite a následne radikalizovať, čo by mohlo do určitej miery ohroziť jej súčasné postavenie (napr. terorizmus, rast kriminality a pod). Evidentná snaha elity prispievať formou daní čoraz menej do verejných rozpočtov, resp. snaha rôznych záujmových skupín odčerpať spätne tieto verejné prostriedky na iné ako sociálne účely (u nás diaľničné mýto, nástenkové tendre a pod.), potom limituje reálne možnosti sociálneho štátu. Pre strednú vrstvu je sociálny štát akousi mierou istoty, že raz, ak sa niekto ocitne v krízovej životnej situácii, bude sa môcť obrátiť na inštitucionalizovaný systém podpory, ktorého financovanie stojí aj tak hlavne na pleciach strednej vrstvy. No a napokon pre dolnú vrstvu , ktorá nemá ako prispievať na sociálny štát, je tento často jedinou a poslednou inštanciou ako si zabezpečiť prostriedky na holé prežitie.
Akousi náhradou za sociálny štát má byť podľa niektorých neoliberálnych politikov snaha o zvyšovanie zamestnanosti. Napriek tomuto proklamovanému cieľu, v ekonomicky najvyspelejších krajinách sveta neustále narastá počet nezamestnaných, ktorí sú trvalo vylúčení z trhu práce a klesajú až k hranici extrémnej chudoby. Ako uvádza profesor Keller vo svojej knihe Tri sociálne svety. "počty ľudí vytláčaných z trhu práce sa zvyšujú, bez ohľadu na fázu, v ktorej sa ekonomický cyklus práve nachádza" (hospodársky rast alebo recesia). Tak sa postupne formuje skupina obyvateľov, ktorí síce upadli do svojej nazávideniahodnej situácie možno aj vlastnou vinou, ale nemajú možnosti, schopnosti ani vôľu sa z tejto situácie vymaniť. Práve pre túto stále početnejšiu skupinu ľudí je sociálny štát poslednou zúfalou nádejou, ako prežiť, pretože o dôstojnom živote vzhľadom na veľkosť sumy verejných rozpočtov vyčlenenej pre sociálne účely, je tu ťažko hovoriť. Asi pred dvoma rokmi v lete horeli autá v Paríži. V rámci študijnej cesty som v minulosti navštívil osobne okrajové štvrte Paríža a môžem potvrdiť slová profesora Kellera: "Pravidelné vzbury mladých ľudí sú živelnou a deštrukčnou odpoveďou generácie, ktorá sa nie vlastnou vinou dostala na samotný okraj trhu práce a pre ekonomiku vlastnej krajiny sa stala zbytočnou."
Je však možné aj iné riešenie ako podporovať sociálny štát? Ako uvádza profesor Keller v citovanej knihe, v USA, na rozdiel od Európy, sa vydali opačnou cestou. Namiesto vojny proti chudobe, nastúpila vojna proti sociálnemu štátu. Došlo k výraznému kráteniu federálnych výdavkov na rozvoj miest a spolu s regresívnymi daňovými reformami tiež ku kráteniu dávok sociálnej podpory a ku znižovaniu podpory v nezamestnanosti. Výsledok, Spojené štáty dnes vydávajú na kriminálnu represiu desaťkrát viac prostriedkov ako na sociálnu pomoc. Vo všetkých štátoch Únie existuje nepriama úmera medzi mierou kriminality a úrovňou sociálnej pomoci. Od osemdesiatych rokov minulého storočia rastú náklady na výstavbu vezení trikrát rýchlejšie ako výdavky na armádu. A je paradoxom, že v krajine, kde takmer všetci kritizujú údajne príliš nákladné sociálne programy, nikto nekritzuje omnoho vyššie výdavky na väznice. Spojené štáty sa tak stali za posledných tridsať rokov neoliberálnym experimentom s prechodom od sociálneho štátu k štátu trestajúcemu, kde väzenie slúži ako "právna popolnica", do ktorej je odhadzovaný ľudský odpad tržného systému. Namiesto vojny proti chudobe, nastúpila vojna proti chudobným, preto dochádza k tak prudkému nárastu väznených v dobe stagnácie alebo dokonca úbytku kriminality. Tí istí politici, ktorí požadujú minimálny štát, aby oslobodili blahodárne sily trhu a podrobili dolné vrstvy tvrdej a neúprosnej konkurencii, neváhajú budovať maximálny štát s nulovou toleranciou pre zaistenie každodennej bezpečnosti. Väznice zbavujú trh práce státisícov mladých málo kvalifikovaných ľudí, ktorí len veľmi ťažko hľadajú uplatnenie. Tým zhruba o dve perecentá znižujú nezamestnosť v krajine, a to predovšetkým u tej skupiny obyvateľov, ktorej hrozí dlhodobá nezamestnanosť. Zároveň dávajú prácu početnému personálu. Navyše z väznenia pracovne prebytočnej časti populácie sa stal skutočný priemysel vďaka privatizácii väzníc, ktoré v súčasnosti patria do pätice najziskovejších oborov spolu s internetom a modernými biotechnológiami.
Scenár bol podobný, aký poznáme aj u nás. Najprv oslabiť sociálny štát a potom ho sprivatizovať (u nás v oblasti dôchodkového zabezpečenia, vzdelávania, zdravotníctva, energetiky atd.). Myslím, že to nepotrebuje ďalší komentár. Cieľ tých, ktorí bojujú za oklieštenie sociálneho štátu je jasný. Je to najvyšší cieľ v hierarchii hodnôt dnešnej spoločnosti - maximalizácia svojho zisku. Moja diléma však spočíva v tom, či nekompromisná snaha o maximalizáciu zisku by mala byť aj prevzatým ( vsugerovaným od elity) cieľom u strednej a dolnej vrsty?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára